Milí rodičia, prepáčte, ale určite sa o vás v starobe nepostaráme.

Autor: Pavol Bulla | 5.8.2014 o 11:24 | (upravené 13.1.2015 o 15:38) Karma článku: 13,31 | Prečítané:  38901x

Poznáte to, máte za sebou mamin mega-kalorický nedeľný obed a rozpúta sa debata,najčastejšie ukončená otázkami typu: Prečo bývam tak ďaleko a nechodím častejšie? A kto sa o nich postará, keď už nebudú vládať ? Na svoju obhajobu hovorím, nech sú radi, že som na Slovensku vôbec zostal. A snažím sa ich presvedčiť, že sa musia snažiť postarať sa o seba čo najdlhšie sami. Nedovolil by som si tvrdiť takúto nehoráznosť, ak by som to nemal premyslené.  

Neskorý úvod

Občas som prekvapený, aká letargia vládne na Slovensku.  Deti sa veľmi nerodia a tie čo vyrastú, väčšinou odchádzajú do zahraničia.  Vysokoškolský diplom začína mať platnosť maturity, študuje prakticky každý Slovák. Politici riešia pol roka úžeru. Zahraniční investori, ktorých príchod sponzorujú malí a strední podnikatelia, vydierajú miestne obyvateľstvo neustálymi hrozbami odchodu do krajín s lacnejšou pracovnou silou.  Každá vláda sľubuje oživenie, ale žiadne neprichádza. A všetci sa tešia z „kajšmentke“.  Jednoducho – pohoda, klídek, tabáček.  Koho by tu, preboha, trápilo, že už o 25 rokov budú na Slovensku 2 milióny ľudí v dôchodkovom veku a každý pracujúci bude „živiť“ jedného svojho dôchodcu?                                                                                              

V súvislosti s demografickou zmenou sa mi vynára niekoľo obáv.

Obava č. 1 :  Vekový rozdiel detí a rodičov

Moji rodičia odišli  do dôchodku okolo šesťdesiatky. Išli by aj neskôr, ale už ich v práci nepotrebovali. Starí rodičia mali v tom čase okolo osemdesiatky, čo je obvykle vek, kedy naozaj mnohí začnú pociťovať potrebu osobnej starostlivosti. Dedkovia s tým vybabrali, umreli v čase, keď sa ešte o nich vládali postarať babky. Tie už však ostali na „pleciach“ svojím deťom,ktoré sa im prirodzene snažili poskytnúť tú najlepšiu domácu starostlivosť až do konca ich života. Dožili sa úctyhodných 93 a 98 rokov.                                                                                                                                

Pozrime sa na perspektívu súčasnej generácie. Vraj budeme pracovať minimálne do sedemdesiatky, možno aj dlhšie. Čiže v deň, kedy ja budem môcť ísť do dôchodku, moji rodičia budú mať,ak pánbožko dá, okolo stovky.  Kto sa o nich dovtedy postará? Netuším.

Obava č. 2 : Domovy dôchodcov a domáce zdravotné sestry

Samozrejme, nikto by nechcel skončiť v domove, ale keď to inak nepôjde, je aj toto určité riešenie. Len neviem, či je niekto na to množstvo dôchodcov pripravený. Potreba nových domovov bude rásť geometrickým radom. Bude to dané nielen tým, že množstvo pracujúcich bude stále vo vyššom veku v práci a nebude mať na svojich príbuzných čas ale my tu  máme aj obrovskú skupinu rodičov slovenských emigrantov, o ktorých sa bude treba tiež postarať.                                                

Realita dneška je taká,že už dnes je problém zohnať miesto v nejakom domove, teda s výnimkou súkromných. Ani financovanie pobytu v domove nebude jednoduché. Dnes chcú za 1 normálne miesto od 600 € mesačne, čo značí, že pri priemernom dôchodku treba zohnať ešte 200-300 € mesačne navyše, aby sa to dalo utiahnúť. Pri poklese dôchodkov a náraste nákladov v budúcnosti sa nožnice ešte viac roztvoria.  

Ešte menej reálna je predstava objednania si domácej opatrovateľskej služby. Väšina kvalifikovaných sestier už teraz zutekala na západ a tie, čo zostali,sa ešte len chystajú. Súkromná opatrovateľka sa tak stane ozajstným „luxusným tovarom“.

S obavami hľadím aj na možnosť môjho odbiehania z práce, aby som zariadil niečo pre svojich rodičov. Zamestnávateľ takéto "novodobé OČR" určite dlhodobo trpieť nebude. Dnes nás delí 150 km, čo je dané pracovnými možnosťami, preto dúfam, že vlaky zostanú pre 2 milióny dôchodcov naďalej zadarmo.

Obava č. 3 : Dôchodky rapídne poklesnú

Tretí problém, ktorý mám, je výška môjho dôchodku. Dnes ide zo mzdy do dôchodkových fondov od jedného pracujúceho cca 160 €. Jednoducho si prepočítajte, aké  maximálne dôchodky pri jednom pracujúcom človeku na jedného dôchodcu budú. Momentálne je priemerný dôchodok okolo 400 €, ale nemyslím si, že to dlho vydrží. Dôchodky len z dôvodu demografickej zmeny budú nižšie o desiatky percent oproti súčasnosti. Už dnes pribúda okolo 2000 dôchodcov mesačne, pritom počet pracujúcich prinajlepšom stagnuje. Ďalšia kríza naznačuje, že sa systém rozsype ako domček z kariet.

Je tu možnosť dobehnúť stratu zvýšením odvodov, ale verte mi, mladí sa zbalia a vyrazia kade ľahšie.  Tých 300 000 novodobých slovenských emigrantov je tomu dôkazom. Pochopili, že nechcú montovať kábliky za 400€ čistého a žiť slovenský žobravý život. Radšej servírujú víno a pizzu v Alpách za trojnásobok.  Kompetentní mi síce tvrdia, že budem mať peniaze aj z druhého piliera, ale pochybujem o tom. Na ostatok si ako jediný na okolí nemyslím, že by sa dalo žiť o 30 rokov zo španielskych či iných pochybných dlhov.

Možnosťou, že by som ešte na dôchodku pracoval a pokúšal sa zlepšiť si životný štandard, sa nezaoberám. Veď pokiaľ nie ste samotný Majstro Lasica, koho už len bude baviť sledovať váš pracovný výkon v tomto veku a ešte vás aj zato primerane platiť? Veď dnes majú problém zamestnať sa už aj päťdesiatroční!

Obava č. 4 : Rezervy štátu

Spoľahnúť sa nedá ani na štát. Rozumný štát  si obvykle na toto neľahké obdobie tvorí rezervy. Lenže aktuálne dosahujú dlhy Slovenska  36 mld. €, čo je na staré peniaze bilión korún! Každý občan dlží v mene štátu asi 7000 € a tieto bude treba tiež splatiť. Dane sú vysoké už dnes a pritom štát neustále vytvára nové.  Aktíva, ktoré by sa ešte dali speňažiť, nemá prakticky žiadne.

Záverom

Žijeme požičanú dobu. Stále nejako verím, že budem môcť mojim rodičom pomôcť. Na Slovensku to znamená dostať sa medzi 5% najvyššej vrstvy obyvateľstva.  No nie je mi  jasné,  čo bude robiť tých zostávajúcich  1 900 000  dôchodcov so svojimi rodinami.  Vraj by to mohli vyriešiť imigranti ako lacná pracovná sila a sponzori nášho dôchodkového systému. Neviem, no veľmi tej novodobej ekonomike čínskych reštaurácií, thajských masáží či vietnamských trhovísk neverím.  Ale možno som len prehnaný pesimista, ktorí nežije letnou letargiou. 

Autor: Pavol Bulla

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?